Likavka

Obec leží v západnej časti Liptovskej kotliny v doline Likavky. Nadmorská výška v strede obce je 495 m n. m. a v chotári 470–1288 m n. m. Je priamo spojená s okresným mestom Ružomberok. Nachádza sa na pravom brehu rieky Váh v malej kotlinke medzi vrchmi Mních (z juhu až juhovýchodu), Predný Choč (zo severu) a Čebrať (západ, severozápad), priamo na dopravnej ceste, ktorá spája Oravu s Liptovom. Obcou preteká rovnomenný potok.

Osídlenie tejto časti Liptova pochádza už z praveku, na hradnom vrchu bolo odkryté hradisko púchovskej kultúry, s ktorým súvisí poklad železných predmetov a laténskych mincí. Ďalej tu bolo poveľkomoravské sídlisko z 10. – 12. storočia. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z obdobia 1315 – 1341 (Likava). Vtedy patrila Likava zemanom. V tomto období daroval likavský majetok kráľ Belo IV. zemanovi Mikulášovi, ktorý so svojimi potomkami vlastnili obec do roku 1335. K týmto zemanom patril aj Ladislav z Likavy (de Likua). Obec sa zapojila do SNP, na Kramariskách pod Chočom popravili fašisti 11 vlastencov.

Nad obcou sa nachádza zrúcanina hradu Likava z prvej polovice 14. storočia. Nachádza sa na skalnom útese severne od dediny. Hrad vybudoval pravdepodobne magister Donč ako obranné miesto cesty z Považia do Poľska. V 15. a 16. storočí sa tu vystriedalo viacero významných majiteľov, Ján Korvín, Štefan Zápoľský a Ľudovýt Pekry, ktorý sídlo veľkoryso prestaval. Neskôr sa hrad dostal do vlastníctva Ilešháziovcov a Štefana Tököliho, ktorý vybudoval na hrade studňu a západné predhradie z roku 1651. Počas protihabsburských stavovských povstaní prechádzal hrad striedavo do držania Habsburgovcov a povstaleckej šľachty. Definitívne bol dobytý po porážke povstania Františka II. Rákociho v roku 1707, kedy bol hrad zmenený na zrúcaninu.

Sakrálnymi pamiatkami obce sú neogotický rímskokatolícky kostol sv. Juraja z roku 1880, kaplnka Božského Srdca Ježišovho z roku 1899 a kaplnka sv. Trojice z roku 1925.